Osobnosti slovenského stavebníctva
Odoslané: 03. Máj 2009 12:43
Ing. Vojtech Belčák bývalý váhostavák
Slovenské stavebníctvo preukazuje
svoju vyspelosť a konkurencieschopnosť.
Stavebný inžinier, riadiaci pracovník v stavebníctve Ing. Vojtech Belčák sa
narodil 14. 4. 1938 v Budapešti. Svoju mladosť
prežil v Lučenci, kde maturoval v r. 1955
na JSŠ v triede prof. Karola Kalamára. V r.
1955-60 študoval na Fakulte inžinierskeho staviteľstva
SVŠT v Bratislave, v r. 1971-73 v rámci
postgraduálneho štúdia na Fakulte riadenia
VŠE v Bratislave. Po celú dobu svojho aktívneho
života v r. 1961-2001 pôsobil vo firme Váhostav
Žilina v rôznych vedúcich funkciách,
naposledy od r. 1992 ako generálny riaditeľ firmy
a predseda predstavenstva. V súčasnosti od
r. 2001 žije na dôchodku v Košiciach.
Pán inžinier, narodili ste sa v Budapešti, vyrastali ste však v Lučenci.
Ako sa to všetko vyvíjalo?
„Udalosti r. 1938 zaviali našu rodinu z Budapešti do Lučenca, kde sa môj
otec stal príslušným územným štátnym notárom. Vojnové roky sme prežili v
Lučenci, otec tak ako tisíce iných mužov v tom čase musel narukovať. Stal sa
príslušníkom maďarskej armády, odišiel na front, odkiaľ sa už nikdy nevrátil.
Prvé tri povojnové roky sme s matkou a mladším bratom prežili v Budapešti.
Mamička sa v r. 1948 znovu vydala do Lučenca, kde sme sa natrvalo
usadili. Mojím otčimom sa stal uznávaný lekár MUDr. Alexander Adam,
ktorý sa s príkladnou láskou o nás všetkých postaral a nasmeroval aj môj ďalší
život. Ako každé dieťa, aj ja som obľuboval šport, najskôr to boli kolektívne
športy, neskôr atletika, kde som v dorasteneckých kategóriách získal aj
niekoľko titulov majstra Slovenska. Atletika mi dala veľmi veľa, naučila ma
vytrvalosti, spoliehať sa sám na seba, dokončiť začaté veci, vyhrávať, ale i poučiť
sa z prehier. V r. 1955 som maturoval na JSŠ v Lučenci.“
Ktoré faktory rozhodli o tom, že ste si pre svoje povolanie vybrali
odbor stavebníctva?
„Klamal by som, keby som tvrdil, že som mal v 15.-16. rokoch jasne vyhranený
názor, čím sa chcem stať. Rozhodnutie ísť študovať na Fakultu inžinierskeho
staviteľstva SVŠT do Bratislavy bolo intuitívne, k čomu ma inšpirovala
Oravská priehrada. V tom čase sa dosť veľa písalo o vodných dielach na
Váhu a pod týmito dojmami vznikalo aj moje odhodlanie ísť študovať odbor
tzv. „veľkej vody“, kde patrili priehrady, vodné elektrárne, prístavy, veľké vodohospodárske
stavby. Až počas štúdií som sa dozvedel, že môj starý otec z
otcovej strany bol uznávaným stavebným inžinierom pred prvou svetovou
vojnou v Leviciach. V Bratislave som pobudol niečo cez 5 rokov, promoval
som v decembri 1960. Boli to veľmi pekné roky, plné mladíckosti, lásky k
žene, športu, divadlu, hudbe, roky vznikajúcich i končiacich priateľstiev, prvých
vážnejších samostatných rozhodovaní.“
Počas celého svojho aktívneho života ste pracovali vo firme Váhostav
Žilina. Ako sa Vám tu začínalo a ako sa neskôr rozbiehala
práca?
„V januári 1961 som začínal ako stavbyvedúci na Vodnom diele (VD) Považská
Bystrica, odkiaľ ma v decembri 1962 „prevelili“ na východné Slovensko
na VD Ružín. Nemal som ešte 30 rokov, keď ma vymenovali za hlavného
inžiniera stavebného závodu a od tej doby som vlastne putoval po stavbách
na celom Slovensku. V rôznych riadiacich funkciách som bol pri výstavbe
priehrad na Rimavici v Klenovci, na Liptovskej Mare, Čiernom Váhu, Starinej,
Novej Bystrici, Málinci a už ako generálny riaditeľ Váhostavu pri Čuňove
v októbri 1992. Nasledovali priehrada Turček a VD Žilina. Významnou
mierou som prispel aj k rozvoju vodárenských programov (vodovody a kanalizácie)
a k budovaniu čistiarní odpadových vôd. Skúsenosti získané počas
výstavby priehrad nás predurčili byť pri zakladaní prvého dvojbloku a vodohospodárskych
objektov Jadrovej elektrárne v Mochovciach. 38 rokov som
týždeň, čo týždeň odchádzal za prácou z Košíc, kde trvale žijem od r. 1963.
Toto všetko by sa nedalo uskutočniť bez tolerantnej manželky a usporiadaného
rodinného zázemia.“
V r. 1989 ste sa stali podnikovým riaditeľom uvedenej firmy a v r.
1992-2001 jej generálnym riaditeľom. Mohli by ste nám pripomenúť
nosné momenty Vašej riadiacej práce?
„Politické zmeny r. 1989 ma zastihli v Žiline ako dvojmesačného podnikového
riaditeľa Váhostavu. Geopolitickými zmenami prešiel celý ekonomický
systém, prišla privatizácia, rozdelenie Československa, teda také dejinné
udalosti, na ktoré sme neboli pripravení. Ani ja som nebol výnimkou,
musel som sa nájsť v novom prostredí a s týmto všetkým sa vysporiadať. Bol
som presvedčený, že transformačné procesy v našom štáte pôjdu rýchlejšie,
než išli. Dnes si už uvedomujem, že sú veci a okolnosti, ktoré sa nedajú preskočiť.
Situácia vo firme to len kopírovala. Prvé roky sme zvládali na základe
logických a všeobecne platných ekonomických úvah a myšlienok. Druhá polovica
90-tych rokov však mení logiku, veci sa vyvíjajú v rozpore s ňou a často
aj s morálkou. V tomto som si nie vždy vedel nájsť svoje miesto, pretože sa líšili
moje predstavy od skutočnosti, mal som výhrady voči metódam privatizácie,
ináč som si predstavoval súťaž o trh ... Kto má peniaze, má moc. Ale to je
už o inom. V týchto rokoch sme rozpracovali a dokončili pekné stavby v
bratislavskom prístave, už spomínané prehradenie Dunaja, postavili sme v
združeniach dva výškové bankové domy v Bratislave - centrála VÚB, NBS a
ďalšie. Rozbehli sme stavebné aktivity i v zahraničí. Kým jedni zatvárali
svoje pobočky v Rusku, my sme ich otvorili. Stali sme sa najväčšími dodávateľmi
stavebných prác v Nemecku. Získali sme stavbu čistiarne odpadových
vôd na Cypre atď. Uvedomil som si, že 90-tymi rokmi minulého storočia
sa v zásade naplnil program výstavby priehrad a veľkých vodných diel
na Slovensku a vo firme bude potrebné postupne reštrukturalizovať program.
Tým sa stal diaľničný program, ktorý sme úspešne rozbehli a ktorý sa
postupne stal nosným výrobným programom firmy. Mal som možnosť vidieť
mnoho pekných stavieb v rôznych krajinách sveta. Aj s odstupom času
je objektívnou skutočnosťou, že slovenské stavebníctvo bolo aj pred r. 1989
vo svete konkurencie schopné a preukazovalo svoju vyspelosť. Nie je tomu
inak ani dnes.“
Predpokladám, že aj na dôchodku máte určite veľa zaujímavých
aktivít.
„40 rokov deň čo deň v prvej línii uberie veľa síl. Cítil som akútnu potrebu
oddýchnuť si. Riešil som to odchodom do dôchodku. A čo robím? Venujem
sa činnostiam, na ktoré som si nikdy nenašiel čas. Pracujem na svojej angličtine,
celkom slušne som sa naučil prácu s počítačom vrátane používania internetu,
príležitostne píšem články do odborných časopisov, ale i do periodík.
Z vlastných materiálov zhromažďujem zaujímavosti a cenné poznatky z
rôznych stavieb, kde som pôsobil a zvažujem, čo s nimi ďalej. Vážne sa zaoberám
myšlienkou aktívne sa zapojiť do prípravy projektov financovaných
z fondov EÚ a svojimi skúsenosťami napomáhať ich uskutočneniu. Skúsil
som to na príklade Priemyselného parku v Humennom a myslím si, že celkom
úspešne. Chcel by som sa dozvedieť viac o svojich predkoch. Mám pocit,
že sa nenudím.
http://mesto.sk/lucenec/kultura__spoloc ... 44.v.5.pdf
Slovenské stavebníctvo preukazuje
svoju vyspelosť a konkurencieschopnosť.
Stavebný inžinier, riadiaci pracovník v stavebníctve Ing. Vojtech Belčák sa
narodil 14. 4. 1938 v Budapešti. Svoju mladosť
prežil v Lučenci, kde maturoval v r. 1955
na JSŠ v triede prof. Karola Kalamára. V r.
1955-60 študoval na Fakulte inžinierskeho staviteľstva
SVŠT v Bratislave, v r. 1971-73 v rámci
postgraduálneho štúdia na Fakulte riadenia
VŠE v Bratislave. Po celú dobu svojho aktívneho
života v r. 1961-2001 pôsobil vo firme Váhostav
Žilina v rôznych vedúcich funkciách,
naposledy od r. 1992 ako generálny riaditeľ firmy
a predseda predstavenstva. V súčasnosti od
r. 2001 žije na dôchodku v Košiciach.
Pán inžinier, narodili ste sa v Budapešti, vyrastali ste však v Lučenci.
Ako sa to všetko vyvíjalo?
„Udalosti r. 1938 zaviali našu rodinu z Budapešti do Lučenca, kde sa môj
otec stal príslušným územným štátnym notárom. Vojnové roky sme prežili v
Lučenci, otec tak ako tisíce iných mužov v tom čase musel narukovať. Stal sa
príslušníkom maďarskej armády, odišiel na front, odkiaľ sa už nikdy nevrátil.
Prvé tri povojnové roky sme s matkou a mladším bratom prežili v Budapešti.
Mamička sa v r. 1948 znovu vydala do Lučenca, kde sme sa natrvalo
usadili. Mojím otčimom sa stal uznávaný lekár MUDr. Alexander Adam,
ktorý sa s príkladnou láskou o nás všetkých postaral a nasmeroval aj môj ďalší
život. Ako každé dieťa, aj ja som obľuboval šport, najskôr to boli kolektívne
športy, neskôr atletika, kde som v dorasteneckých kategóriách získal aj
niekoľko titulov majstra Slovenska. Atletika mi dala veľmi veľa, naučila ma
vytrvalosti, spoliehať sa sám na seba, dokončiť začaté veci, vyhrávať, ale i poučiť
sa z prehier. V r. 1955 som maturoval na JSŠ v Lučenci.“
Ktoré faktory rozhodli o tom, že ste si pre svoje povolanie vybrali
odbor stavebníctva?
„Klamal by som, keby som tvrdil, že som mal v 15.-16. rokoch jasne vyhranený
názor, čím sa chcem stať. Rozhodnutie ísť študovať na Fakultu inžinierskeho
staviteľstva SVŠT do Bratislavy bolo intuitívne, k čomu ma inšpirovala
Oravská priehrada. V tom čase sa dosť veľa písalo o vodných dielach na
Váhu a pod týmito dojmami vznikalo aj moje odhodlanie ísť študovať odbor
tzv. „veľkej vody“, kde patrili priehrady, vodné elektrárne, prístavy, veľké vodohospodárske
stavby. Až počas štúdií som sa dozvedel, že môj starý otec z
otcovej strany bol uznávaným stavebným inžinierom pred prvou svetovou
vojnou v Leviciach. V Bratislave som pobudol niečo cez 5 rokov, promoval
som v decembri 1960. Boli to veľmi pekné roky, plné mladíckosti, lásky k
žene, športu, divadlu, hudbe, roky vznikajúcich i končiacich priateľstiev, prvých
vážnejších samostatných rozhodovaní.“
Počas celého svojho aktívneho života ste pracovali vo firme Váhostav
Žilina. Ako sa Vám tu začínalo a ako sa neskôr rozbiehala
práca?
„V januári 1961 som začínal ako stavbyvedúci na Vodnom diele (VD) Považská
Bystrica, odkiaľ ma v decembri 1962 „prevelili“ na východné Slovensko
na VD Ružín. Nemal som ešte 30 rokov, keď ma vymenovali za hlavného
inžiniera stavebného závodu a od tej doby som vlastne putoval po stavbách
na celom Slovensku. V rôznych riadiacich funkciách som bol pri výstavbe
priehrad na Rimavici v Klenovci, na Liptovskej Mare, Čiernom Váhu, Starinej,
Novej Bystrici, Málinci a už ako generálny riaditeľ Váhostavu pri Čuňove
v októbri 1992. Nasledovali priehrada Turček a VD Žilina. Významnou
mierou som prispel aj k rozvoju vodárenských programov (vodovody a kanalizácie)
a k budovaniu čistiarní odpadových vôd. Skúsenosti získané počas
výstavby priehrad nás predurčili byť pri zakladaní prvého dvojbloku a vodohospodárskych
objektov Jadrovej elektrárne v Mochovciach. 38 rokov som
týždeň, čo týždeň odchádzal za prácou z Košíc, kde trvale žijem od r. 1963.
Toto všetko by sa nedalo uskutočniť bez tolerantnej manželky a usporiadaného
rodinného zázemia.“
V r. 1989 ste sa stali podnikovým riaditeľom uvedenej firmy a v r.
1992-2001 jej generálnym riaditeľom. Mohli by ste nám pripomenúť
nosné momenty Vašej riadiacej práce?
„Politické zmeny r. 1989 ma zastihli v Žiline ako dvojmesačného podnikového
riaditeľa Váhostavu. Geopolitickými zmenami prešiel celý ekonomický
systém, prišla privatizácia, rozdelenie Československa, teda také dejinné
udalosti, na ktoré sme neboli pripravení. Ani ja som nebol výnimkou,
musel som sa nájsť v novom prostredí a s týmto všetkým sa vysporiadať. Bol
som presvedčený, že transformačné procesy v našom štáte pôjdu rýchlejšie,
než išli. Dnes si už uvedomujem, že sú veci a okolnosti, ktoré sa nedajú preskočiť.
Situácia vo firme to len kopírovala. Prvé roky sme zvládali na základe
logických a všeobecne platných ekonomických úvah a myšlienok. Druhá polovica
90-tych rokov však mení logiku, veci sa vyvíjajú v rozpore s ňou a často
aj s morálkou. V tomto som si nie vždy vedel nájsť svoje miesto, pretože sa líšili
moje predstavy od skutočnosti, mal som výhrady voči metódam privatizácie,
ináč som si predstavoval súťaž o trh ... Kto má peniaze, má moc. Ale to je
už o inom. V týchto rokoch sme rozpracovali a dokončili pekné stavby v
bratislavskom prístave, už spomínané prehradenie Dunaja, postavili sme v
združeniach dva výškové bankové domy v Bratislave - centrála VÚB, NBS a
ďalšie. Rozbehli sme stavebné aktivity i v zahraničí. Kým jedni zatvárali
svoje pobočky v Rusku, my sme ich otvorili. Stali sme sa najväčšími dodávateľmi
stavebných prác v Nemecku. Získali sme stavbu čistiarne odpadových
vôd na Cypre atď. Uvedomil som si, že 90-tymi rokmi minulého storočia
sa v zásade naplnil program výstavby priehrad a veľkých vodných diel
na Slovensku a vo firme bude potrebné postupne reštrukturalizovať program.
Tým sa stal diaľničný program, ktorý sme úspešne rozbehli a ktorý sa
postupne stal nosným výrobným programom firmy. Mal som možnosť vidieť
mnoho pekných stavieb v rôznych krajinách sveta. Aj s odstupom času
je objektívnou skutočnosťou, že slovenské stavebníctvo bolo aj pred r. 1989
vo svete konkurencie schopné a preukazovalo svoju vyspelosť. Nie je tomu
inak ani dnes.“
Predpokladám, že aj na dôchodku máte určite veľa zaujímavých
aktivít.
„40 rokov deň čo deň v prvej línii uberie veľa síl. Cítil som akútnu potrebu
oddýchnuť si. Riešil som to odchodom do dôchodku. A čo robím? Venujem
sa činnostiam, na ktoré som si nikdy nenašiel čas. Pracujem na svojej angličtine,
celkom slušne som sa naučil prácu s počítačom vrátane používania internetu,
príležitostne píšem články do odborných časopisov, ale i do periodík.
Z vlastných materiálov zhromažďujem zaujímavosti a cenné poznatky z
rôznych stavieb, kde som pôsobil a zvažujem, čo s nimi ďalej. Vážne sa zaoberám
myšlienkou aktívne sa zapojiť do prípravy projektov financovaných
z fondov EÚ a svojimi skúsenosťami napomáhať ich uskutočneniu. Skúsil
som to na príklade Priemyselného parku v Humennom a myslím si, že celkom
úspešne. Chcel by som sa dozvedieť viac o svojich predkoch. Mám pocit,
že sa nenudím.
http://mesto.sk/lucenec/kultura__spoloc ... 44.v.5.pdf