Žilinská diaľnica a trvalo udržateľný rozvoj

[Lorenc]

Žilinská diaľnica a trvalo udržateľný rozvoj
24.03.2017 | Roman Kanala

Ani mečiaro-slotovská rabovka nebola trvalo udržateľná.

Rozvoj je definovaný ako udalosť, ktorá prináša novú etapu v meniacej sa situácii. Myslí sa kvantitatívne alebo kvalitatívne lepšia situácia. Pre rozvoj sa používajú približné synonymá rast, vývoj, budovanie, pokrok, smerovanie, úspech, nárast, výskyt, výsledok. Rozvoj je všeobecne považovaný za pozitívny jav.

Ekonomický rozvoj je vývoj ekonomiky zložený z dvoch komponent, z ekonomického rastu a zo štrukturálnych zmien, ktoré sa vzťahujú buď na nejakú populáciu, alebo sú vymedzené geograficky. Ekonomický rozvoj je často spájaný s rastom blahobytu ľudí a so zlepšením ich životných podmienok a z toho dôvodu je spájaný s pojmom pokrok.

Slovo "rozvoj" sa časom stalo približným synonymom pojmu "rast", pričom sa uplatňuje rozšírená povera, že rast je dobrá vec. Rast sa často redukuje na jednu jedinú ľahko sledovateľnú veličinu, hrubý domáci produkt. Tak sa o "raste" najčastejšie píše v novinách a vyjadruje sa v jednotkách ako percentá. Pritom nejde o rast všeobecne, ale iba o rast HDP.

V 19. a 20. storočí zohral rast HDP pozitívnu úlohu v mnohých oblastiach ako zdravotná starostlivosť, vzdelanie, technológia, alebo v sociálnej oblasti a v pracovnom práve. Rast umožnil štrukturálne zmeny. Ale dnes môžu byť ekonomický rast a štrukturálne zmeny od seba odpojené a vyvíjať sa oddelene.

Kvôli dekarbonizácii ekonomiky a odpojenia rastu HDP od spotreby fosílnych palív došlo v Japonsku, Južnej Kórei, Singapúre, vo Švajčiarsku, na Islande a v niektorých krajinách EÚ k množstvu štrukturálnych zmien. Ekonomický rozvoj bez rastu HDP je všeobecne lepší, lebo vedie k novým kvalitatívnym úrovniam. K premene ekonomiky na post-industriálnu vedomostnú ekonomiku založenej na dematerializovanej produkcii.

Existujú aj príklady, keď ekonomický rast neprospieva ľuďom. V Nigérii zaznamenali počas viacerých po sebe nasledujúcich rokov rast HDP o 5 až 7%, inflácia bola pod 9% s rýchlo sa rozvíjajúcim telekomunikačným a bankovým sektorom, ktoré sú považované za indikátory pokroku. Akonáhle však padli ceny ropy, ekonomika sa začala dusiť. Život ľudí sa počas ekonomického boomu nezlepšil. Ekonomika rástla, ale nerozvíjala sa. Rast bez štrukturálnych zmien znamenal púhy účtovný rast HDP, ktorý sa nepremietol do zmien infraštruktúry, zdravotníctva, vzdelania a iných indikátorov kvality života. Dôvodom boli slabé inštitúcie, kvitnúca korupcia podporujúca extraktívny charakter štátneho zriadenia, a chýbajúca politická vôľa uskutočniť zmeny. Zisk bol vyvezený a spotrebovaný mimo krajiny. Podobný vývoj bolo možné sledovať vo Venezuele, Zimbabwe, Rovníkovej Guinei, Sierra Leone a v Rusku. Rusko je ako vyprahnutá benzínová pumpa, kde sa predáva len benzín a nafta bez predaja minerálky, keksíkov, pohľadníc a plyšových mačiek. Krajina nekonečného uťahovania si opaskov.
Extraktívne spoločnosti však zasiali semená ich budúcej skazy. V porovnaní s inkluzívnym usporiadaním inštitúcií a ekonomiky budú mať nižší ekonomický výstup a v súťaži s nimi prehrajú. Ich rast nemôže byť trvalý a tým menej trvalo udržateľný. Skôr či neskôr narazia na limity inštitucionálneho rámca, ktorý vplýva na ekonomiku. Viac na túto tému v knihe Acemoglu/Robinson: Why nations fail, Profile Books 2013, existuje aj v českom preklade Proč státy selhávají, Argo, Dokořán, 2015.

Moderná ekonomika je založená na duálnom vzťahu rastu HDP proti riadeniu dlhu. Dlh je používaný ako keynesiánsky nástroj poháňania rastu a rast je potrebný na zvládanie dlhu, lebo namiesto absolútnych čísel sa dlh často vyjadruje ako podiel na HDP. Svetový dlh dnes predstavuje asi 225% svetového HDP a rastie rýchlejšie, ako HDP. Obe veličiny, dlh i HDP, hrajú proti trvale udržateľnému rozvoju.

Trvale udržateľný rozvoj je taký spôsob rozvoja, ktorý umožňuje uspokojiť potreby dneška bez ohrozenia možnosti budúcich generácií uspokojiť ich vlastné potreby. Takto je trvale udržateľný rozvoj definovaný v Rezolúcii Generálneho zohromaždenia OSN 42/187 z roku 1987 a v knihe trojnásobnej nórskej premiérky, generálnej riaditeľky Svetovej zdravotníckej organizácie a predsedníčky Brundtlandovej komisie OSN pre trvale udržateľný rozvoj Jo Harlem Brundtland "Our common future" (Naša spoločná budúcnosť), Oxford University Press 1987.


Najčastejšie grafické znázornenie trvalo udržateľného rozvoja je prienik troch oblastí, sociálnej sféry, ekonomiky a životného prostredia. Čiastočné prieniky dávajú čiastočný rozvoj.
Modrokomsomolci uznávajú len ekonomiku, kým kovaní ochranári uznávajú len a len prírodu. Prienik ekonomiky so životným prostredím dá životaschopný, udržateľný ekonomický vývoj, ale bez ohľadu na sociálne podmienky, čo je častou chybou malthuziánskych liberálnych Zelených. Odborári a spoločenskí aktivisti uznávajú len sociálnu oblasť. Jej prienik so životným prostredím dáva znesiteľné, udržateľné prírodné a človekom vystavané prostredie, avšak bez ohľadu na potreby a možnosti ekonomiky. Tento postoj často zastávajú ľavicovo orientovaní Zelení. Prienik sociálnej oblasti s ekonomikou dáva spravodlivé rozdelenie ekonomických výsledkov, ale bez ohľadu na životné prostredie, ktoré môže utrpieť alebo niektoré jeho zdroje nenávratne zaniknúť. Až vyvážená prítomnosť všetkých troch komponent môže mať za výsledok trvale udržateľný rozvoj.
To ale nie je všetko. Definícia trvale udržateľného rozvoja pokračuje vetami, ktoré dávajú dôraz na uspokojenie potrieb najchudobnejších. Trvale udržateľný rozvoj v sebe totiž obsahuje dva koncepty:
koncept potrieb, obzvlášť základných potrieb tých najchudobnejších, ktorým by mala byť daná absolútna prednosť myšlienka obmedzenosti zdrojov daná stavom technológie a spoločenského usporiadania a schopnosťou životného prostredia uspokojiť dnešné a budúce potreby.
Práve u najchudobnejších prevláda správanie sa, ktoré je redukované na prežívanie, "survival behaviour". To je charakterizované takým nedostatkom zdrojov, že chýbajú na investície, i na údržbu a sú sústredené len na variabilné náklady spojené s holou existenciou. V rámci toho sú dlhodobé ciele podriadené krátkodobým. Ak sú tieto v zhode, alebo aspoň približne rovnako situované, aby sa šlo správnym smerom, tak dlhodobé ciele môžu byť dosiahnuté malými krokmi. Ak sú však protichodné, priorita dávaná krátkodobým cieľom spôsobí, že sa dlhodobý cieľ nedosiahne nikdy, lebo sa k nemu nepribližujeme, ale sa od neho vzďaľujeme.
Prejdime od všeobecného ku konkrétnemu a pozrime, prečo bolo trasovanie tzv. "diaľnice D1 Bratislava - Košice" cez Žilinu od samého počiatku omylom.
Žilinská diaľnica je o 15% dlhšia, ako keby šla najkratšou trasou na Šahy a Lučenec, a o 10% dlhšia, ako keby viedla cez Nitru, Zvolen a Lučenec.
Zároveň je drahšia, ale nie o 10 či 15%. Drahšia je 2-3 krát, i viac. Posledné úseky sa stavajú po 40 miliónoch eur za kilometer. Tunel Višňové, podobne i Čebrať pri Ružomberku a podobne tomu bude i s tunelom Korbeľka. Tá cena sa stavbárom tak zapáčila, že si ju nasadili aj pri Prešove a aby ju dosiahli, použili všetky triky, vrátane betónového povrchu, ktorý sa však vyplatí len pri zaťažených cestách. Očakáva sa, že úsek žilinskej diaľnice D1 pri Prešove, všeobecne nazývaný "juhozápadný obchvat Prešova", bude počas 10 prvých rokov prevádzky poloprázdny a cementobetónový povrch je tam zbytočný.
Cena žilinskej diaľnice je tak vysoká, že sa dielo nedá dokončiť ani zo štátneho rozpočtu, ani z eurofondov a financovanie bude treba roztiahnuť v čase. To však znamená opätovné zastavenie všetkých ostatných infraštrukturálnych investícií v celej krajine, ktoré sa trochu pohli vďaka eurofondom.
Pritom žilinská diaľnica bude užitočná len a len Žiline a nikomu inému, lebo vedie za hradbou prírodných prekážok dvoch pohorí, Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria. Severo-južná spojnica cez Donovaly je roky odkladaná, lebo Žilina si ťahá perinu na seba a tzv. R3 je pretrasovaná bližšie k Žiline cez Kremnicu na Martin. Takže styčné body žilinskej diaľnice s historickým hlavným cestným ťahom na východ sú len Trnava a Košice, nič medzi tým.

Žilinská diaľnica je popretím trvale udržateľného rozvoja jednak svojou trasou, ktorá je užitočná len menšine a v podstate len Žiline, ale aj svojimi nákladmi, pretože je tak drahá, že stále nie je hotová a v dohľadnej dobe ani nebude.

Žilinská diaľnica je popretím trvale udržateľného rozvoja aj svojím určením. Namiesto dopravného problému krajiny rieši rozvojový problém Žiliny. Namiesto dopravnej funkcie diaľnice ako cesty odniekadiaľ niekam sa jej význam zredukoval na obchvaty a lokálnu dopravu. Tento trend pokračuje najmä na úseku Bratislava - Trnava, kde sa diaľnica mení na prímestskú komunikáciu určenú na dopravnú obsluhu územia. Zníženie lokálnych dopravných nákladov a lokálny rozvoj sa má dosiahnuť drahým dielom, ktoré bolo prezentované ako diaľnica, dopravná stavba na spájanie ďalekých cieľov. Používanie objektu, veci, či prostriedkov na iný účel, než na aké boli určené, sa volá sprenevera.

Ďalej je žilinská diaľnica popretím trvalo udržateľného rozvoja, lebo za peniaze chudobných financuje rozvoj bohatým. Najvyššia nezamestnanosť je v zbedačených regiónoch v dopravnom tieni v okresoch Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava, v okrese Kežmarok a potom na východe pri Sobranciach. Na historickom hlavnom ťahu Bratislava - Košice niektoré cesty datujú ešte od Márie Terézie a železničné trate od Františka Jozefa. I cesty, i železnica sa stavajú len pre Žilinu.

Trvale udržateľný rozvoj je taký, ktorý podporuje štrukturálne zmeny. V prípade dopravy by boli štrukturálne zmeny diaľnica a rýchla železnica v smere východ-západ tak, aby sa dali postaviť a prefinancovať, aby slúžili ďalšiemu rozvoju ekonomiky na celom území krajiny. V prípade žilinskej diaľnice i železnice sme svedkami toho, že sa stavia nie kvôli výsledku, aby tá stavba čo najskôr bola dokončená, ale aby sa čo najviac naťahovala a aby bola čo najdrahšia. Nejde o štrukturálne zmeny, ale o extraktívny transfer zo štátneho rozpočtu do vrecák stavbárov.

Žilinská diaľnica je paradoxná i v tom, ako celej republike vnucuje správanie sa prežitia. Všetky ostatné investície sú pozastavené, lebo Žilina. Všetky prostriedky idú na žilinskú diaľnicu a neostáva na výstavbu iných ciest, ani na údržbu existujúcich. V prípade, že by sa bolo stavalo na historickom hlavnom ťahu cez Lučenec s nákladmi 10 miliónov na kilometer, celá cesta až do Košíc už mohla byť dávno hotová. Takto sa možno nejde úplne proti dlhodobému cieľu, spojeniu s východom krajiny, ale to spojenie mohlo byť už v prevádzke a pomáhať pri vytváraní HDP, a stavala by sa cesta na Žilinu. Tá by možno dnes  nebola hotová, ale hotová nie je ani takto, a diaľnicu nemá nikto.


Žilinská diaľnica je v rozpore so všetkými komponentmi trvale udržateľného rozvoja. Je v rozpore s ekonomickými potrebami, lebo nedáva adekvátnu odpoveď pri riešení dopravného problému krajiny, ktorý by bol lepšie riešený alternatívami. Neberie do úvahy možnosti ekonomiky financovať túto predraženú hračku. Neberie do úvahy potreby najchudobnejších, lebo za ich peniaze sa stavia diaľnica bohatým. Nedbá ani o životné prostredie, ženie sa cez tri národné parky a až sila prírody zastavila šialený "povrchový variant" pri Kraľovanoch.
Je teda výstavba žilinskej diaľnice od samého začiatku omylom? Omyl je neúmyselné konanie, dôsledok nevedomosti, nedbanlivosti alebo nekompetentnosti, ktoré konanie je nesprávne alebo vedie k nesprávnemu výsledku. Žilinská diaľnica však vedie k nesprávnemu výsledku zámerne.  Žilinská diaľnica je asi taký omyl, ako Bašternákove omylom vyžiadané vratky DPH. Vedome spáchaný omyl už nie je omyl, ale podvod.
Ak si človek ráno v nepozornosti zapne zle gombíky na košeli, má dve možnosti. Chybne zapnuté gombíky rozopnúť a zapnúť ich znova. Alebo pokračovať a mať ich zle zapnuté všetky. V prípade žilinskej diaľnice nejde o nápravu omylu, ale o pokračovanie zámeru. Je to jav podobný, ako mečiarovská prichmatizácia, iteratívne samoamnestie a Ficov únos štátu. Ukradnúť a zároveň ublížiť iným. Podstata republiky založenej na podvode na občanoch. Korupcia a zlodejiny sú najväčším nepriateľom trvale udržateľného rozvoja, lebo namiesto verejného záujmu reprezentujú súkromný záujem, ktorý ani nie je legitímny, lebo ide o pokútne konanie malého počtu darebákov, ktorí sa opovážili a vyšlo im to.
A tak sa znovu vraciame k primárnemu problému: ani ten trvalo udržateľný rozvoj nie je možný bez prvotnej fundamentálnej podmienky, právneho štátu.

https://blog.etrend.sk/listy-z-zenevy/z ... ozvoj.html