Anton Marcinčin: Bez kvalitných ciest firmy do hladových dol

[plš]

Anton Marcinčin: Bez kvalitných ciest firmy do hladových dolín neprídu
Branislav Toma, Pravda 07.08.2017 12:00

Marcinčin považuje vybudovanú cestnú infraštruktúru za jednu z dôležitých podmienok na rozbehnutie ekonomického rastu v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti. Autor: Robert

V hladových dolinách Slovenska je aj v časoch rekordnej tvorby nových pracovných miest bez práce viac ako 20 percent miestnych ľudí. Dôvodom je najmä chýbajúca infraštruktúra. Bez kvalitných ciest príde priemysel do najzaostalejších regiónov len veľmi ťažko. Anton Marcinčin, splnomocnenec vlády SR pre podporu najmenej rozvinutých okresov, v rozhovore pre Pravdu tvrdí, že zlá cestná infraštruktúra nedokáže zabezpečiť bezproblémový odbyt vyrobených tovarov.

Vybudovanú cestnú infraštruktúru považuje za jednu z dôležitých podmienok na rozbehnutie ekonomického rastu v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti.
Podľa Inštitútu finančnej politiky môžu postavené cesty v regiónoch znížiť nezamestnanosť len od 0,9 do 1,6 percentuál­neho bodu.

Ten istý Inštitút finančnej politiky asi pred dvoma rokmi vytvoril na ministerstve financií publikáciu, ktorá práve vybudované cesty považovala za jeden zo šiestich najdôležitejších faktorov regionálneho rozvoja. Už vtedy som poukazoval na to, že cesty sú dôležité, ale len ich postavenie nepomôže ukončiť existujúce regionálne rozdiely. Aj dnes máme regióny, ktoré sú veľmi blízko postavených diaľnic a neprosperujú. Postavená cesta teda automaticky neznamená úspech, ale je základom ekonomického rozvoja. Tento fakt potvrdila aj Európska komisia, ktorá pred pár mesiacmi organizovala seminár o odstraňovaní regionálnych rozdielov na Slovensku. Samozrejme, vždy je najdôležitejšie pozrieť sa na to, aký potenciál má konkrétny región. Napríklad na juhu je veľký potenciál v poľnohospodár­stve. Kvalitné cestné spojenie východu a západu krajiny je veľmi dôležité a diskusie o tom, či to má byť diaľnicou, alebo rýchlostnou cestou, treba nechať na odborníkov.
Kritici upozorňujú, že Banská Bystrica napriek vybudovanému cestnému spojeniu so západom Slovenska stále nedokázala pritiahnuť žiadne významné investície. Prečo?

Ako som už povedal, dopravná infraštruktúra je jednou z dôležitých podmienok regionálneho rozvoja, ale nie jedinou. Tiež si treba uvedomiť, že Banská Bystrica je dobre spojená len so západom Slovenska, ale ďalej už pokračuje zlé cestné spojenie s kritickými Donovalmi. V každom prípade Banská Bystrica nepatrí medzi najzaostalejšie regióny Slovenska, preto môžem len všeobecne odporučiť, aby sa kompetentní pozreli na potenciál tohto regiónu, a potom začali cielene pracovať na jeho rozvoji.
Máte na starosti prípravu tzv. akčných plánov. Čo konkrétne môže pomôcť rozvoju hladových dolín Slovenska?

V prvom rade treba mobilizovať ľudí a umožniť im, aby sa starali o svoje okresy. Nikto z Bratislavy totiž za nich problémy nevyrieši. Dnes sa ľudia starajú o vzdialené investície ako II. pilier, ktorý im o dvadsať rokov možno niečo zarobí alebo aj nezarobí, a zabúdajú riešiť svoje dennodenné starosti v danej lokalite. Najdôležitejšie je naozaj vzbudiť záujem ľudí a zainteresovať ich na riešení konkrétnych problémov. Potom treba definovať problémy a príčiny ich vzniku. Prečo je v regiónoch vysoká nezamestnanosť, kde konkrétne je najviac ľudí bez práce a či to nemá súvis so vzdelaním. Pre ľudí bez vzdelania totiž firmy veľmi ťažko vytvoria pracovné miesta. Potom si musíme zadefinovať potenciál regiónu. V zalesnených okresoch je obrovský potenciál na rozvoj lesníctva. Napríklad v Sobranciach je zanedbané kúpeľníctvo a na juhu Slovenska trestuhodne zanedbávame poľnohospodárstvo. Obrábaním pôdy sa viac ľudí živí aj v susednom Rakúsku a vďaka tomu tam prosperuje vidiecka turistika. U nás nemôžete čakať razantný rozvoj turizmu, ak návštevníci dostanú na raňajky rožky z Tesca, Lidla či Jednoty. Bez služieb a špecialít – lokálneho pečiva, jedla, mäsových výrobkov – nebudú mať zahraniční turisti veľa dôvodov na návrat na Slovensko.
Je v hladových dolinách šanca aj na rozvoj priemyslu?

Bez vybudovanej cestnej infraštruktúry to pôjde veľmi ťažko. Napríklad okres Gelnica je dnes odrezaný od sveta a do Košíc sa odtiaľ dostanete po úzkych cestách za hodinu a pol. Ako je vôbec možné, že ak padne jeden mostík, tak okres zostane úplne odrezaný od centier? Tu úplne chýba plánovanie, údržba a potom, ak nastane urgentná situácia, nie je možné ju okamžite riešiť pre zložité verejné obstarávanie. Zlá cestná infraštruktúra sa dá označiť za všeobecný problém a potom už prichádzajú konkrétne problémy jednotlivých lokalít. Niekde je problémom nedostatok vhodných lokalít, inde je zas nefungujúci či nevybavený súkromný priemyselný park. Kľúčom k úspechu je tiež udržať mladých a šikovných ľudí v regióne s vysokou nezamestnanosťou. Pretože bez nich nikto žiadne riešenia problémov nenavrhne a rovnako sa nedá čakať, že riešenia realizujú ľudia bez kvalifikácie. Preto je veľmi dôležité udržať v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou šikovných, rozhľadených a múdrych ľudí.
Ako alebo čím sa podľa vás dá mladých a kvalifikovaných ľudí udržať v hladových dolinách?

Treba ich v prvom rade pustiť k veciam a nechať ich podieľať sa vo svojom bydlisku na správe vecí verejných. V momente, keď sa funkcionári zabetónujú na svojich pozíciách, tak mladí ľudia nedostanú priestor a odídu. Preto sme hneď pri tvorbe akčných plánov zdôrazňovali, že ide o otvorené dokumenty a okresné rozvojové rady v nich majú priestor na zmenu tak, aby riešili aktuálne problémy. Napriek tomu už po roku musíme niektorým úradníkom v Bratislave vysvetľovať, že nejde o 5-ročné pevné plány.
Jedným z najväčších problémov hladových dolín sú dlhodobo nezamestnaní. Je vôbec šanca dostať do pracovného pomeru ľudí, ktorí už niekoľko rokov žijú len zo sociálnych dávok?

Väčšinou áno, aj na Slovensku dokázali miestni starostovia zamestnať dlhodobo nezamestnaných v miestnych obecných firmách. Problém je v tom, že vlády si tieto pozitívne príklady nevšímajú a politici si často myslia, že ich riešenia sú lepšie ako skúseností ľudí z praxe. Navyše každá politická strana má minimálne sto múdrych ľudí, ktorí síce nemajú skúsenosti so zamestnávaním dlhodobo nezamestnaných, ale to im neprekáža pri presadzovaní vlastných návrhov. Výsledkom je, že už takmer 20 rokov tu máme fungujúce riešenia, ale plošne sa ich zatiaľ nikto nepokúsil aplikovať. Tiež mi chýba väčšia podpora zo strany štátu, ktorý nijako nezvýhodňuje firmy zamestnávajúce dlhodobo nezamestnaných. Tieto spoločnosti pritom poskytujú benefit spoločnosti na vlastné náklady a nejakú formu kompenzácie si určite zaslúžia.
Zvládnuť tvrdé pracovné tempo v slovenských fabrikách je problém aj pre mnohých zamestnaných ľudí. Podľa majiteľov niektorých domácich firiem časť slovenskej populácie nebude nikdy pracovať a jediné riešenie preto vidia v dovoze pracovnej sily z krajín nachádzajúcich sa mimo EÚ. Ako motivovať k tvrdej manuálnej práci napríklad Rómov bez pracovných návykov?

Na východnom Slovensku už dokázalo zamestnať Rómov viacero stredných aj veľkých firiem. Do pracovného pomeru dokázali integrovať ľudí bez základných pracovných, hygienických a stravovacích návykov. Jednoducho si našli čas naučiť týchto Rómov používať dezodoranty aj príbor. Tí na oplátku dnes dokážu obsluhovať aj pomerne zložité zariadenia a niektorí z nich pracujú aj na vedúcich pozíciách. Teda určite sa to dá, ale problém je v tom, že firmy nie sú stavené na to, aby školili Rómov z nuly na nejakú úroveň. O to by sa mal postarať štát, ktorý však nie je schopný pomôcť firmám ani len metodologicky. My sme dnes podnikom v podstate povedali, pozrite sa, nemáte zamestnancov, no tak si to riešte. Tak sa to aj snažia riešiť a niektorým podnikateľom to ide viac a iným zas menej úspešne. No takto to určite nemôže dlhodobo fungovať.
Ako by podľa vás mala fungovať podpora štátu?

Úplne jednoducho. Máme veľmi šikovných starostov, ktorí poznajú miestnych ľudí, a máme úrady práce spolupracujúce so starostami aj podnikateľmi. Ak títo ľudia na základe poznania miestnej situácie potrebujú mentorov, sociálnych pracovníkov či iných odborníkov, treba im ich čo najskôr dodať. Ak je na základe konkrétnych skúseností potrebné organizovať kurzy, tak ich treba čo najrýchlejšie spustiť. Ak komunikujete s ľuďmi, ktorí dennodenne pracujú s dlhodobo nezamestnanými, tak od nich okamžite zistíte, čo potrebujú. Preto je dôležité dávať viac možností ľuďom pracujúcim priamo s firmami aj so starostami.
Znie to jednoducho, ale napríklad jedna firma pôsobiaca v automobilovom priemysle zviezla z Oravy autobus plný miestnych chlapov, ktorí hneď pri bráne nafúkali a autobus ich okamžite musel odviezť naspäť. V inom podniku zas prijatých Rómov prepustili po tom, čo mali sexuálne narážky na školiteľku z personálneho oddelenia. Ako vyriešiť takéto konkrétne problémy?

Firmy v Bratislavskom okrese trpia akútnym nedostatkom pracovnej sily. Dnes ich výroba funguje len vďaka dovozu ľudí aj z niekoľko desiatok kilometrov vzdialených oblastí a do práce zoberú každého, kto sa prihlási. Potom pre krátkosť času naozaj môžu vznikať vami spomínané problémy. Na východe Slovenska mi jeden manažér povedal, že sa im veľmi osvedčili Rómovia z miestnej osady, ktorí už dnes pracujú na celej jednej linke. Samozrejme aj oni mali na začiatku rôzne problémy a keďže neexistuje žiadna metodológia, museli sami prísť na to, ako ich riešiť. Jedného dňa všetci Rómovia neprišli do práce, a tak museli ísť za nimi do osady. Až tam zistili, že jednému zo zamestnancov sa narodil syn a nevedel, že pri tej príležitosti si môže zobrať pár dní dovolenky, a preto do práce neprišiel on aj všetci jeho kamaráti. Na začiatku naozaj treba Rómov naučiť úplne základné veci a tieto náklady by nemali zdieľať súkromné firmy ale štát.
Podľa časti verejnosti Rómov naučí pracovať až výrazné okresanie sociálnych dávok. Niektorí sociológovia upozorňujú, že takéto riešenie prinesie len viac hladných detí v rómskych osadách.

To je vážny problém, a ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Na jednej strane sú peniaze zadarmo veľkým nešťastím podľa mnohých terénnych pracovníkov. Navyše na slovenskom trhu práce existuje dosť možností privyrobiť si prácou načierno. Kombinácia týchto dvoch faktorov veľmi znevýhodňuje v očiach nezamestnaných prácu v oficiálnom zamestnaní. Na druhej strane vo všeobecnosti sociálne dávky už dnes nie sú veľmi vysoké. Tu by bolo dobré zamyslieť sa nad tým, či po iks rokoch života na sociálnych dávkach nie je lepšie vyplácať len časť peňazí v hotovosti a zvyšok v naturáliách. Tiež je na zamyslenie, či nenastal čas na prehodnotenie inštitútu osobitného príjemcu. Podľa mnohých starostov preberanie sociálnych dávok mnohí dávkari berú ako získanie osobného asistenta, ktorý za nich robí všetky nákupy. Spomínaná čierna ekonomika je veľký problém a podľa mnohých terénnych pracovníkov v rómskych osadách za pekného dňa nie sú žiadni muži, keďže všetci niekde pracujú. S najväčšou pravdepodobnosťou za nie celkom primerané mzdy vo vyhovujúcich pracovných podmienkach. My sa problém čiernej práce snažíme riešiť napríklad organizovaním svojpomocnej výstavby domov. Do tohto programu sa môžu zapojiť len tie rodiny, v ktorých aspoň jeden člen pracuje v legálnom zamestnaní. Jedine výhodami legálneho zamestnania sa dá odradiť ľudí od práce na čierno.
Nebojíte sa odporu verejnosti, ktorá sa bude pýtať, prečo práve Rómovia majú bývanie zadarmo?

Určite nie sme za to, aby niekto dostával niečo zadarmo, aj ja osobne som proti rozdávaniu domov zadarmo. Účasť v našom programe je obmedzená len na legálne zamestnaných ľudí, ktorí si musia výstavbu domu financovať z vlastných peňazí. Naša pomoc spočíva vo vybavení všetkých úradných formalít, ktoré aj vzdelaný Slovák má problém vybaviť, a pre vylúčených Rómov predstavujú obrovský problém. Tiež im vieme zohnať majstrov, ktorí im poradia, ako správne svojpomocne postaviť dom. V praxi sú takí majstri hlavne školitelia, ktorí často pracujú s ľuďmi, čo v živote v ruke nedržali pílu ani kladivo. Naozaj tu hovoríme o veľmi nízko kvalifikovaných ľuďoch, ktorí takto získavajú základné technické zručnosti. Tiež vieme sprostredkovať úver, ktorý musia následne Rómovia splácať, a určite im nedávame nič zadarmo.
Koľko ľudí máte momentálne v tomto programe?

Od minulého roku v Kežmarskom okrese fungujú v tomto programe dve alebo tri obce. Aktuálne sa tieto projekty snažíme rozbehnúť aj v ďalších okresoch, staviame na existujúcich aktivitách mimo NRO. Zatiaľ sa teda len rozbiehame a ak by rýchlejšie fungovalo vyplácanie regionálneho príspevku, boli by sme už oveľa ďalej.
Ako vnímate riziko nárastu počtu hladných detí po výraznom okresaní dávok?

Tento problém má riešiť inštitút osobitného príjemcu, ktorý zabezpečí pre deti dostatok jedla aj oblečenia. Naši sociálni pracovníci očividne neriešia problémy hladných rómskych detí, ktoré často behajú holé v mraze a namiesto toho chodia kontroly k novinárom. Tiež materské školy majú fungovať minimálne od troch rokov a v jednej obci som ju videl postavenú vedľa zúfalej osady. Na začiatku boli hlasy, ktoré sa obávali toho, či tam deti vôbec budú chodiť a dnes je škôlka plná. Tie decká sú v nej totiž umyté, ošatené, majú program a môžu sa rozvíjať ako všetky ostatné deti. Veľmi rady si napríklad kreslia a podľa rozprávania učiteliek sa im večer ani nechce ísť domov. Netreba sa teda báť, že Rómovia nemajú záujem, ale treba nechať naozaj pracovať sociálny a školský systém.
Čo podľa vás bráni plošnému zavedeniu vami spomínaných riešení?

Najviac tomu asi bráni rezortizmus. Na Slovensku akoby nebola jedna vláda, ale iks ministerstiev, z ktorých sa každé jedno stará len o riešenie vlastných problémov a nie o komplexné problémy 21. storočia. Neexistuje dlhodobá celospoločenská zhoda na tom, čo chceme robiť, a každý minister začína takpovediac od nuly. Veľkým problémom je aj vnímanie štátu a jeho úradníkov ako ľudí, ktorí sedia a rozhodujú, ale v praxi by tu mali byť hlavne kvôli možnosti pomôcť všetkým občanom. Naozaj sa mi zdá, že chýba ochota tu v Bratislave, aby ministerstvá aj ich programy boli relevantné a užitočné pre občanov.
Spomínali ste veľký potenciál v zamestnávaní ľudí v slovenskom poľnohospodárstve. Možno trochu laicky pohľad, ale pár desaťročí dozadu v družstve pracovalo pol dediny a dnes vďaka strojom na vykonanie tej istej práce stačí pár ľudí. Je vôbec v poľnohospodárstve priestor na razantnejšie zvyšovanie zamestnanosti?

Problém je v tom, že dnes zo spoločnej poľnohospodárskej politiky ide väčšina peňazí pár agrobarónom. Tí majú k dispozícií niekoľko desiatok tisíc hektárov pôdy a na nich pestujú napríklad repku olejnú. V takto zameranom poľnohospodárstve naozaj nepotrebujete zamestnať veľa ľudí, a preto dnes v poľnohospodárstve pracuje len okolo 3 percent ľudí. Už v susednom Rakúsku sú to 4 percentá a v Poľsku až 12 percent. U našich severných susedov sa totiž rozhodli ísť cestou podpory malých fariem a väčšinu peňazí nerozdajú pár vplyvným podnikateľom. My sa dnes darmo rozčuľujeme, že k nám vozia nekvalitné brazílske kuracie mäso, keď vlastné takmer vôbec nemáme. Pritom aj u nás sa dá ísť cestou podpory malých poľnohospodárov, bitúnkov či chovov a výsledkom môže byť potravinová sebestačnosť Slovenska.
Naozaj na zmenu stačí len väčšia podpora malých fariem?

Ono je to až komické, že v Rimavskej Sobote je najviac slnečných dní v roku aj dostatok pôdy, ale štát radšej miestnym ľuďom posiela sociálne dávky. Pritom ešte stále sú v regióne ľudia, ktorí vedia robiť poľnohospodárstvo a pre vysokú nezamestnanosť tam určite nehrozí nedostatok pracovnej sily. Pritom s vysokou nezamestnanosťou sú spojené aj ďalšie problémy ako rastúca kriminalita a drogová závislosť. Navyše deti rodičov bez práce nevidia zmysel vo vzdelaní a zbytočne nám tam vzniká obrovské klbko problémov. Ak prestaneme posielať peniaze na sociálne dávky a zároveň obmedzíme profitovanie pár vybraných ľudí zo slovenského poľnohospodárstva, získame dosť peňazí na lacné aj kvalitné domáce mäso, ovocie a zeleninu.
Prečo sa tieto zmeny nedajú zrealizovať napriek deklarovanej podpore slovenských potravín zo strany súčasnej vlády?

Podporu slovenským potravinám deklarovali všetky doterajšie vlády. Táto výroba sa nakoniec už aj pomaličky rozbieha, ale naozaj by sme potrebovali razantnejšiu podporu. Často dosť pomôže aj vyriešenie na prvý pohľad drobných technických detailov. Napríklad v susednom Rakúsku máte pre malých farmárov otvorené výzvy. Nemusia sa teda plašiť, ak do troch mesiacov nestihnú reagovať na výzvu. Ďalej ako úplne zbytočnú vidím v minulosti výzvu na kúpu obrovských kombajnov, ktorými sa môže kosiť obrovská Ukrajina, ale nie maličké Slovensko. U nás akoby ľudia uverili tomu, že poľnohospodárstvo nepotrebujeme a že vlastne ho ani nevieme robiť. Pritom opak je pravda a už dnes fungujú rôzne odbytové združenia malých farmárov, ktorí sa svoje produkty snažia predať mimo obchodných reťazcov. Tieto veci sa často dejú napriek štátu. Mnohí poľnohospodári svoje úspechy pomaly musia tajiť, ak nechcú dostať štátnu kontrolu, ktorá im pre porušenie najrôznejších nezmyselných predpisov pomaly hrozí zatvorením celej prevádzky.
Na Slovensku je tiež mnoho nevyužitých lesov. Ako lepšie podporiť fungovanie lesníctva na Slovensku?

Tu sa stretávame s ďalším paradoxom, keď v najviac zalesnenom okrese Gelnica zatvárajú píly pre nedostatok drevnej hmoty. V našej krajine sa totiž vyťažené drevo buď vyvezie do zahraničia, spáli ako štiepka, alebo sa z neho varí celulóza. Z dreva teda netvoríme žiadnu pridanú hodnotu, aj keď podľa posledných informácií štátne lesy majú záujem, aby viac drevnej hmoty zostávalo na Slovensku. Na Slovensku sú aj úspešné nábytkárske firmy, ktoré si všetko potrebné drevo dovážajú zo zahraničia. Pri dreve sa akoby všetci zbláznili a na jednej strane ho vo veľkom zo Slovenska vyvážame a na druhej ho plno firiem musí dovážať.
Nie je to v tom, že lesom sa oplatí drevo viac vyviezť, ako ho predať priamo na Slovensku?

Neviem, v čom to je. Ak by to bolo tak, potom je na mieste otázka, prečo zahraniční odberatelia slovenského dreva nevytvoria firmy priamo u nás. Pýtal som sa mnohých kompetentných ľudí, či za tým nemôže byť len čistá špekulácia, keď sa mnohým podnikom viac oplatí prehnať drevo cez hranice, ale nedostal som uspokojivú racionálnu odpoveď.
Okrem lesníctva a poľnohospodárstva, v čom vidíte ďalší potenciál na rozvoj zaostalých regiónov?

Číslom jeden je určite vzdelávanie. Dnešné stredné školstvo produkuje plno manažérov, ale pracovať akosi nemá kto. Ďalším problémom je štúdium úplne nezmyselných profesií s nulovým uplatnením v reálnom živote. Niekedy mám pocit, že stredné školy akoby ani nevnímali realitu. Sám som bol pritom, ako podnikateľ ponúkol riaditeľovi strednej školy možnosť vzdelávania žiakov na drahom stroji vo svojej fabrike. Pán riaditeľ však povedal, že buď bude stroj u neho, alebo decká nikam nepôjdu a na tom to celé stroskotalo. Školy by nemali byť úplne nezávislé od požiadaviek podnikateľov a tento negatívny trend sa snažíme pomaly otočiť. Napríklad v poslednej výzve IROPU sú peniaze smerované na podporu moderného technického vybavenia škôl pre potrebné učebné odbory. Všetky potrebné nastavenia sme konzultovali nielen s podnikateľmi, ale aj s úradmi práce, so školami a s ich zriaďovateľmi. Dobre nastavené odborné školstvo môže v priebehu troch rokov vyriešiť akútne problémy s nedostatkom dobre platených odborníkov a dovtedy asi nezostáva nič iné, ako chýbajúcu kvalifikovanú silu doviezť zo zahraničia. Tu je však potrebné aktívne zapojenie ministerstva školstva.
Nemecké firmy sa už niekoľko rokov snažia rozbehnúť na Slovensku duálne vzdelávanie. Napriek tomu je v tom systéme vzdelávania len približne 2-tisíc stredoškolákov. Prečo to ide tak pomaly?

V prvom rade je problém v ideologickom odmietaní duálneho vzdelávania a neochote prispôsobiť školy potrebám trhu práce. Ďalšou výčitkou je príliš úzke zameranie duálneho vzdelávania, keď žiaci by po krachu jedného konkrétneho podniku nemali vedomosti potrebné na uplatnenie v iných podnikoch. Toto tvrdenie sa dá jednoducho vyvrátiť skúsenosťou z Nemecka, kde sa žiaci v rámci duálneho vzdelávania učia aj všeobecné predmety a práve na týchto základoch sú schopní budovať svoju budúcu rekvalifikáciu. Nemecký systém vzdelávania je všade vo svete považovaný za veľmi kvalitný a nevidím dôvod, prečo by práve u nás nemal fungovať. Tiež chýba zápal a líder, ktorý by presadzoval budovanie duálneho vzdelávania, a pritom to nie je nič zložité. Pri veľkých firmách nie je problém celú triedu vyučovať pre jedného budúceho zamestnávateľa. V prípade menších živnostníkov a firiem je to komplikovanejšie, snažíme sa zakladať tréningové centrá. V zásade to nie je nič zložité a naozaj hlavne chýba ochota a zmena nastavenia financovania škôl.
Možnosť duálneho vzdelávania dnes ponúkajú aj rôzne obchodné reťazce. Nehrozí, že v ich prípade budú študenti len lacnými dokladačmi tovaru?

Na dokladanie tovaru určite netreba študovať strednú odbornú školu. V eurozóne je oveľa väčší počet ľudí so skončeným základným vzdelaním a práve títo ľudia najčastejšie pracujú na takýchto nízko kvalifikovaných pozíciách. To len u nás na Slovensku máme módu stredných škôl, najlepšie aj s maturitou, a pritom na dokladanie tovaru určite nikto nepotrebuje strednú školu.
Naozaj nehrozí, že študenti duálnych škôl pre príliš úzke zameranie nakoniec nebudú mať veľa možností na uplatnenie a budú nútení pracovať za nízke mzdy?

Je pekné, že sa takto strachujeme dopredu, ale aká je naša realita. V Kežmarku je napríklad plno manažérov cestovného ruchu, ktorí v regióne nemajú žiadnu šancu na uplatnenie vo svojej profesii. My totiž nie sme žiadna prímorská krajina s miliónmi návštevníkov zo zahraničia. Zároveň v tom istom okrese a takmer vo všetkých ostatných už nie sú takmer žiadni ľudia na pečenie chleba alebo čistenie komínov. Tieto dnes veľmi žiadané profesie na Slovensku pomaly vymierajú a nahradzujú ich úplne zbytoční manažéri cestovného ruchu. Tiež je realitou, že v nedostatkových profesiách programátorov CNC strojov sú bežné vyššie platy, ako platy mnohých absolventov vysokých škôl.
Je šanca na spomínané nedostatkové profesie rekvalifikovať dlhodobo nezamestnaných?

Samozrejme, ťažko môžete predpokladať, že z úplne nekvalifikovanej pracovnej sily urobíte sústružníka, ktorý dnes už nie je celý od oleja, ale pomaly by mal mať vysokú školu, lebo robí len s počítačmi. Asi netreba mať veľké oči a rekvalifikácie treba začať v jednoduchších oblastiach stavebníctva, poľnohospodárstva či spracovaní surovín. Následne po získaní pracovných návykov môžeme týchto ľudí ďalej ťahať prostredníctvom celoživotného vzdelávania.
Čo z pozitívnej diskriminácie najviac pomáha zaostalým okresom?

Určite najviac pomôže zvýhodňovanie pri čerpaní európskych štrukturálnych fondov. My sme už pomaly zabudli, že európske peniaze slúžia v prvom rade na vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Od apríla tohto roku máme uznesenie vlády, ktoré zaväzuje podpredsedu vlády Petra Pellegriniho, aby pri všetkých nových výzvach posudzoval, ako zvýhodňujú najmenej rozvinuté okresy. To je dosť prelomové a už dnes máme pripravených viacero výziev len pre okresy s vysokou nezamestnanosťou.
Môžu rozvoju hladových dolín pomôcť aj plošné daňové prázdniny platiace len v najzaostalejších regiónoch Slovenska?

Takéto stimuly už dnes na Slovensku fungujú pri vybraných investíciách. Je na debatu, či by sme ich vedeli efektívne využiť v prípade plošného zavedenia na menej rozvinuté okresy alebo čisto len na poľnohospodárstvo či malé podniky. Mám pocit, že v najbližších rokoch naberie táto debata na intenzite, aj keď ja osobne by som ju zatiaľ neotváral. Vo všeobecnosti totiž firmy na Slovensku neplatia vysoké dane a podnikateľov viac trápia nezmyselné regulácie a udeľovanie rôznych nezmyselných pokút. Výsledkom je, že veľa malých podnikateľov zaplatí štátu rádovo viac na pokutách ako daniach.

My sa snažíme budovať sociálne podniky naozaj pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí v nich získajú základné pracovné návyky aj zručnosti a potom majú šancu uspieť aj na pohovoroch v súkromných firmách. Pre starostov, ktorí chcú založiť sociálny podnik, máme k dispozícií odborných konzultantov. Následne pripravený podnikateľský zámer musí schváliť rozvojová rada okresu a je pravda, že na začiatku sme sa stretli aj s nepochopením účelu sociálnych podnikov. Starosta chcel napríklad opraviť chodník, nemal na to peniaze, tak si chcel založiť sociálny podnik, získať naň dotáciu, opraviť chodník a potom podnik zavrieť. Veľmi rýchlo sme si vysvetlili, že toto nie je účelom sociálneho podniku. V podstate nám stačila jediná otázka. Má obec vo svojom rozpočte peniaze na vybudovanie chodníka? Ak má, výborne, lebo je to prvá zákazka pre sociálny podnik, ak nemá, tak vznik sociálneho podniku neschválime. Takýto postup nám umožňujú práve okresné rozvojové rady, ktoré musia schváliť vznik každého štátom podporeného sociálneho podniku.
Nemôžu sociálne podniky po rozbehnutí príliš konkurovať už existujúcim podnikom a v krajnom prípade spôsobiť až ich krach?

To je veľmi stará téza. Existujúce firmy nikto nenúti zamestnávať nízko kvalifikovanú pracovnú silu. Na druhej strane sociálny podnik musí zamestnávať ľudí bez vzdelania a pracovných návykov, a preto má nižšiu produktivitu práce ako bežná firma. Ak by podnik postavený na dlhodobo nezamestnaných vedel konkurovať bežnej firme, tak potom z čisto ekonomického pohľadu sa treba spýtať, či je v hospodárstve vhodná alokácia zdrojov. Navyše, problémom našich okresov je, že zamestnávateľov je tam tak či tak málo, preto potrebujeme obecné podniky.
Koľko dlhodobo nezamestnaných sa vám už podarilo zamestnať?

Toto je správna a ťažká otázka a pravdu povediac zatiaľ nevieme, nemáme na to, žiaľ, čas a kapacity. Plánom okresov je v priebehu piatich rokov podporiť vznik vyše 20-tisíc pracovných miest. Samozrejme, vždy bude na debatu, že koľko z nich by vzniklo aj bez našej pomoci, ale z komunikácie s podnikateľmi, so starostami a s VÚC vidíme, že značka NRO priťahuje investície.

https://spravy.pravda.sk/ekonomika/clan ... n-nepridu/